Svetový deň boja proti rakovine sa viaže s dátumom 4. február. Podľa štúdie sa u jedného z dvoch ľudí vyvinie určitá forma rakoviny. Je to šokujúce číslo, a preto sa určite každý zamýšľa nad tým, prečo každému druhému človeku hrozí táto choroba. O svoj príbeh sa s nami podelila aj naša čitateľka a diváčka s túžbou pomôcť všetkým, ktorých sa táto choroba nejako dotkla. “Správu, že moja sestra má rakovinu v poslednom štádiu. som dostala deň pred Štedrým večerom. Zostala som zarazená a môj mozog prestal pracovať, chápať a vnímať. Myšlienky sa vám v takej chvíli preháňajú hlavou ako hurikán. Nechcela som tomu uveriť, že moja milovaná sestra má `tú chorobu`. Nikdy nezabudnem na okamih, keď som našej mame oznámila, že jej dcéra má rakovinu. Ten žiaľ v očiach matky, ktorá nevie uveriť hroznej správe. Sviatky sme prežili v napätí z toho, čo deň prinesie a či bude vlastne ešte ďalší deň. O chorobe sme nehovorili, užívali sme si každý deň tak, ako prišiel. Sestra trpela. Nevedela som pochopiť, prečo nám to štyri mesiace tajila. Verila, som že možno by sa jej dalo pomôcť, veď existuje toľko pribehov, kedy sa ľudia vyliečili. Verila som, že moja sestra môže byť jednou z aktériek týchto príbehov. Začala som hľadať, ako by sa mohla uzdraviť, tak ako sa uzdravili iní. Strávila som na internete celé noci a prečítala mnoho článkov o rakovine. Našla som kliniku, kde ponúkali pomoc, ale bez garancie. Bolo treba vyplniť dotazník, poslať na kliniku a počkať na odpoveď, či profesor príjme pacientku, ale sestra aj tak pomoc odmietla. V polovici januára som precestovala dvetisíc kilometrov, aby som sa s ňou stretla. Tešila som sa na ňu, ale ona ma už nechcela vidieť, presnejšie nechcela, aby som ju ja videla v takom stave. Bolo to bolestivé a nerozumela som jej rozhodnutiu. Žila som s bolesťou v srdci a práca bola mojou jedinou záchranou. Vo februári som odcestovala na služobnú cestu. V deň odletu domov sme išli ráno naraňajky a ja som si nechala mobil na izbe. Po raňajkách som letela na izbu pozrieť sa na mobil, na ktorom svietil zmeškaný hovor zo Slovenska. Sestra zomrela a ja doteraz neviem, prečo sa vzdala. Nemala som šancu sa jej to už spýtať. Aj keď je to už veľa rokov, ale moja sestra mi stále chýba.O rok na to som sa pridala k charitatívnemu behu `Race for Life`. Kolegyňa, ktorá vtedy bežala so mnou, momentálne bojuje s rakovinou. Poprosila som ju, nech mi popíše jej pocity a liečbu.” “Bol september, pekné slnečné ráno, keď som si našla na lýtku zvláštne červené fľaky. Suseda mi povedala, aby som išla k lekárovi, a tak som ju poslúchla. Vtedy sa začal kolotoč vyšetrení. Mala som veľmi nízke hodnoty leukocytov, ale lekári nevedeli zistiť, prečo. V januári ma objednali na súkromnú kliniku, kde mi profesor povedal, že mám genetickú chorobu, ktorú má len 1% populácie. Moji rodičia museli ísť na genetické vyšetrenie, ktorého výsledky nič neodhalili. Kolotoč vyšetrení mohol pokračovať. Zobrali mi aj vzorky z orgánov, vrátane kostnej drene. V jeden deň som dostala telefonát, aby som sa dostavila na kliniku čo najskôr a aby som so sebou priniesla aj niekoho známeho. Išla som hneď na druhý deň – sama. Lekár ma oboznámil s tým, že mám rakovinu. Nevnímala som takmer nič z toho, čo mi hovoril. Svet sa mi zrútil v priebehu niekoľkých sekúnd. Nikomu to neprajem a nedá sa slovami opísať, čo som prežívala. Nasledovalo komplikované liečenie, počas ktorého mi zobrali mi kostnú dreň, očistili a vypestovali v laboratóriu novú krv. Pre istotu som podstupila tuto tortúru dvakrat, aby som sa zbavila rakovinových buniek. V ťažkých časoch mi boli veľkou oporou onko poradne, kde som stretla mnoho podobných osudov a pochopila som, že nie som sama.O dva roky neskôr, v januári 2021 som bola na pravidelnom vyšetrení. Rakovina sa vrátila! Znovu bojujem o svoj život, veď nič iné mi nezostáva. Medicína napreduje míľovými krokmi, tak verím, že aj tentokrát vyhráme. Moji priatelia sú mi veľkou mentálnou a finančnou podporou. Každý deň prináša nové prekážky, ale všetci ma povzbudzujú a pripomínajú, že bojovať sa oplatí. Bez nich by som to nezvladla a ďakujem im, že som ešte tu.”“Na Slovensku existuje viacero organizácií, kde nájdu pomoc nielen onkologickí pacienti, ale všetci, ktorých sa táto choroba dotýka. Stačí len naťukať onkologická pomoc do vyhľadávača alebo sa opýtať lekára, kde nájsť pomoc. Netrpte sami, pomoc je dostupná.V Senci su dve kaderníctva zapojené do projektu `Vystrihaj sa Slovensko`. Ostrihané vlasy sa posielajú do výrobne parochní pre onkopacientov. Senec sa rozrastá a nárast počtu obyvateľov znamená aj zvýšenie potrieb pre normálne fungovanie života. Poslanci mesta Senec, kedy pochopíte, že vy ste zodpovední za budúcnosť mesta. Ak sa budete len prizerať a nie konať, tak mesto bude čoskoro vyzerať ako ubytovňa pracujúcich z okolitých podnikov. Podla štatistík chorých pribúda a nová poliklinika by mala byť vašou najväčšou prioritou. V minulosti stačili v Senci traja všeobecní lekari, ale dnes ich potrebujeme aj desaťkrát viac a o päť rokov už nebude postačovať ani to.” Andrea zo Senca
(17)
Recent Comments