Ešte z detských čias si pamätám, že o zeleň a záhradky v okolí našich príbytkov sme sa príkladne starali. Všetci. Pred bytovým domom na Svätoplukovej ulici sme mali pieskovisko, lavičky, stromy i predzáhradku. (A samozrejme, nechýbala ani tradičná železná konštrukcia na prášenie kobercov.) Fungovalo to jednoducho. Každý obyvateľ v danom vchode záhradníčil podľa vopred určeného harmonogramu. A aby všetko bolo tak, ako má byť, pani Piacseková, dôchodkyňa zo štvrtého poschodia, na to dohliadala. Aby sme sa nemuseli hanbiť za zeleň v našom okolí…
Ako deti sme sa v tej dobe zvykli hrávať najmä vonku, napr. na schovávačku, Indiánov a kovbojov… A pravdaže, každodenný futbal. To často znamenalo aj rozbité okno, polámané kríky či zničené ruže. Bola to doba, keď za takéto prehrešky sme ako „odmenu“ dostali aj riadne vynadané – v tom lepšom prípade. Keďže pán sused Antalič mal citový vzťah k svojím stromčekom, ktoré sme v športovom zápale s vidinou futbalového víťazstva často ignorovali, neminul nás trest vo forme zaucha, čo vtedy nebolo nič neprirodzené.
Dnes je však tradícia takéhoto záhradníčenia veľmi zriedkavá. Manželia Pappovci sú síce už na dôchodku, ale môžu byť na svoju záhradku na Jesenského ulici právom hrdí. Pani Papová mi prezradila, že už viac ako 10 rokov sa snažia skrášľovať vonkajšie prostredie ich bytového domu. Vysadili vyše 60 druhov ruží, majú vlastnú kompostáreň… Počas rozhovoru bolo doslova cítiť, akú veľkú radosť im táto starostlivosť o okolie prináša.
Treba si uvedomiť, že nie všetko, na čo sme v dávnych časoch nadávali, bolo zlé. Keby sme aj v dnešnej dobe – tak ako kedysi – všetci aspoň občas priložili ruku k dielu, okolie našich bytoviek by tvorili krásne farebné a čisté záhradky. A to by stálo za úvahu… i za tú trochu námahy.
Autor: Csaba Farkas
(150)
Recent Comments