Vzájomná nevraživosť, urážky, kritika, nulová spolupráca, a to nie len medzi „koalíciou“ a „opozíciu,“ ale aj na úrovni poslaneckých klubov, je niečo úplne bežné. Navonok sa síce snažia ukazovať súdržnosť, ale každý si háji skôr svoje politické či súkromné záujmy.

Myslím si a som aj presvedčený, že naši poslanci v tomto zložení sa viac snažia veci negovať ako konštruktívne tvoriť v prospech obyvateľov Senca. Do volieb nám ostávajú dva roky a sen o spolupráci a ľúbezné predvolebné sľuby sa zmenili na individuálny boj v snahe získať si čo najväčší politický kapitál.

Nevraživosť, neschopnosť, nečinnosť, vzájomné obviňovanie či osobné ambície charakterizujú našich poslancov aj v dobe najväčšej ekonomickej krízy v novodobej histórii Senca. Na takú formu politiky sme ale my na Slovensku asi už zvyknutí a málo z nás si uvedomuje, že výsledok „práce“ našich poslancov ovplyvňuje náš každodenný život.

To oni rozhodujú o našich peniazoch o kvalite života v meste. To, či bude bezpečné, čisté, či budú mať kam chodiť naše deti do škôl a škôlok, či budeme mať kvalitnú zdravotnú starostlivosť, či seniori budú žiť dôstojne, či sa bude dať športovať alebo kultúrne vyžiť, mať kvalitnú a funkčnú dopravu, či budeme môcť zaparkovať v meste aj po 18. hodine a možno aj znova začať chodiť sa kúpať na Slnečné jazerá.

Na to sa ale musíme zaujímať o veci verejné aj počas volebného obdobia a nielen dva mesiace pred voľbami.